Author: Nata Hosťovecká

Once more, trying to wake up tenderness in me
you are standing at my door, silent,
waiting for borderless desire
- old habit of our old games.

But, something is stuck between us
like a lightning, sharpness of a blade,
winding road, dark pits...
No more knocking on my doors.

The keys rusted into the lock
tarnished by long wait - 
Not each of us likes to share.
You can go. I no longer hold you.

You know, I am a woman, not just
a doormat somewhere by the door
that you only notice missing
when you need to clean your shoes. 
Opäť chceš vo mne budiť nehu,
mlčiaci stojíš pri dverách
a čakáš túžbu bezobrehú
- starý zvyk v našich starých hrách.

Čosi však trčí medzi nami
ako blesk, ostrie čepele,
kľukatá cesta, tmavé jamy...
Neklop viac, neklop na dvere.

V zámke už kľúče zhrdzaveli
zájdené dlhým čakaním -
Nie každý z nás dvoch rád sa delí.
Môžeš ísť. Už ti nebránim.

Vieš, ja som žena a nie iba
rohožka niekde pri dverách,
ktorá ti práve vtedy chýba,
keď z topánok chceš zotrieť prach.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s