Category: Occasional Poem

Author: Nata Hosťovecká

Once more, trying to wake up tenderness in me
you are standing at my door, silent,
waiting for borderless desire
- old habit of our old games.

But, something is stuck between us
like a lightning, sharpness of a blade,
winding road, dark pits...
No more knocking on my doors.

The keys rusted into the lock
tarnished by long wait - 
Not each of us likes to share.
You can go. I no longer hold you.

You know, I am a woman, not just
a doormat somewhere by the door
that you only notice missing
when you need to clean your shoes. 

Opäť chceš vo mne budiť nehu,
mlčiaci stojíš pri dverách
a čakáš túžbu bezobrehú
- starý zvyk v našich starých hrách.

Čosi však trčí medzi nami
ako blesk, ostrie čepele,
kľukatá cesta, tmavé jamy...
Neklop viac, neklop na dvere.

V zámke už kľúče zhrdzaveli
zájdené dlhým čakaním -
Nie každý z nás dvoch rád sa delí.
Môžeš ísť. Už ti nebránim.

Vieš, ja som žena a nie iba
rohožka niekde pri dverách,
ktorá ti práve vtedy chýba,
keď z topánok chceš zotrieť prach.

Author: Ondrej Čiliak

Returning back to the blooming flowers,
back to deserted desire, for one day
hiding the warmth of your skin
and lying to my heart: I might forget.
Not even lying will help...

Let's be good.
Let's be good to each other,
even though your eyes are crying as if at a funeral,
even though our fingers missed the meeting point,
even though we are poorer by one look...
We will say love is a coincidence,
like a pleasant autumn in alder crowns.

Is it possible to listen to a play about great search
but finding oneself walking into an empty corner?
I am as you are disappointed
and if there is something bonding us,
it is words: Forgive me.

Opäť sa vrátiť medzi živé kvety,
do opustenej túžby jeden deň,
ukryť si teplo tvojej kože
a klamať srdce: možno zabudnem.
Už ani klamať nepomôže...

Budeme dobrí.
Budeme veľmi dobrí k sebe,
aj keď sa oči rozplačú ako na pohrebe,
aj keď sa prsty nestretnú v jednom bode,
aj keď budeme o pohľad chudobnejší...
Budeme vravieť o láske ako o náhode,
ako o dobrej jeseni v korunách jelší.

Je možné počúvať hru o veľkom hľadaní
a potom kráčať do prázdneho kúta?
Veď ty si mnou a ja som tebou sklamaný,
a keď je čosi, čo nás k sebe púťa,
tak sú to slová: Odpusť mi.

Author: Pavel Bunčák

I sang a song for you:
Flower gives out its scent, withers.
I taught you how to get old
sensibly and stealthily,
how to reminisce 
without memories,
how ghosts grow up 
and sweet sighs 
turn into wrinkles.  

Zaspieval som ti pieseň:
Kvet rozvonia sa, zvädne.
Učil som ťa, ako sa starne
múdro a nebadane,
ako sa spomína,
keď nemáš na čo,
ako vyrastajú prízraky
a zo sladkých vzdychov
vrásky.

Author: Juraj Andričík

We lived our lives
like river banks.
Each a hair further apart
by every step
leading to the sea.

You were afraid
that one day
you won't see as far as my shore.

I reasoned with you:
where the banks touch
river runs dry.

You have built a bridge.

Tak sme svoj život žili 
ako brehy rieky.
Tie na každom kroku
o vlások širšie
idú do mora.

Bála si sa,
že jedného dňa
na môj breh nedovidíš.

Prevrával som ťa:
kde sa brehy stretnú,
rieka vysychá.

Postavila si most.